Z Nitry do Trnavy (2)

Číslo: 2018/95/7-8 Diskusia: žiadne komentáre
Rubrika: Túry do literatúry Strana: 22
Autor: Jaroslav Rezník
Autor fotiek: Zuzana Kollárová

Z Nitry do Trnavy nie je ďaleko. Po diaľnici ste pred štadiónom Spartaka Trnava za necelú hodinu. Literárne cesty sú však kľukatejšie ako diaľnice. A to najmä v takom kraji, akým je úrodná nížina medzi oboma mestami, ktorá živila už našich staroslovenských predkov na Veľkej Morave. Tento kraj totiž okrem bohatých úrod vydal nášmu národu mnoho vzdelancov, spisovateľov a národných dejateľov. A tak druhá etapa našej kľukatej cesty pomedzi lány týchto žírnych polí povedie zo Serede až pred Majcichov.

dsc00114.jpg 


Dolná Streda

Obec Dolná Streda je dnes juhovýchodnou časťou mesta Sereď. Narodil sa v nej básnik Vojtech Mihálik (1926 – 2001), vydavateľský redaktor, tajomník a predseda Zväzu slovenských spisovateľov, predseda Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSSR a riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Po viacročnej časopiseckej príprave debutoval teisticko-spiritualistickou básnickou zbierkou Anjeli (1947). Jeho nesporný básnický talent sa však dokázal veľmi rýchlo zorientovať v novej spoločensko-politickej situácii po februári 1948, a tak čoskoro publikuje druhú básnickú zbierku Plebejská košeľa (1950) s výraznými sociálnymi, ale i vlasteneckými témami. Jeho poézia si pritom zachovala predchádzajúci meditatívno-reflexívny charakter a bola na vysokej umeleckej úrovni. Inými slovami, mala všetky predpoklady určiť ďalší smer vývinu slovenskej poézie. Nestalo sa tak. Básnik podľahol presile dobových tém a svoj talent dal naplno do služieb vládnucej ideológie. Taká je poéma Spievajúce srdce (1952) i zbierky Ozbrojená láska (1953) a Neumriem na slame (1955), hoci im nemožno uprieť vysokú básnickú kultivovanosť. Zmenu jeho dovtedajšej priamočiarosti videnia sveta signalizovala zbierka Archimedove kruhy (1960) i poéma Vzbúrený Jób (1960), no definitívne ju potvrdila až zbierky Tŕpky (1963), vyznačujúca sa otvorenou básnickou kritikou negatívnych spoločenských javov, ktoré sa nepodarilo odstrániť ani spoločnosti volajúcej po sociálnej rovnosti.

V ďalšom období básnického vývinu Mihálika dominuje ľúbostná lyrika. V rozsiahlej ľúbostnej skladbe Appassionata (1964) i v zbierkach Útek za Orfeom (1965) a Sonety pre tvoju samotu (1966) znepokojene hľadal rovnováhu vo vzťahu muža a ženy a príčiny jeho súčasného, ale aj historicky stále preukazovaného napätia. Po bibliofilsky vydanej básni Rekviem (1968), v ktorej presvedčivým básnickým spôsobom odmietavo reagoval na vstup spojeneckých vojsk do Česko-Slovenska v auguste 1968, vzápätí vydáva básnickú zbierku Čierna jeseň (1969), ktorou akoby chcel poprieť úprimnosť predchádzajúceho občianskeho i básnického výkriku. Talent sa tu opäť raz dostal do rozporu s charakterom. Táto skutočnosť potom priam schizofrenicky poznačila celú jeho básnickú tvorbu nasledujúceho obdobia. Zbierky Trinásta komnata (1975), Posledná prvá láska (1978), Úzkosť (1983), Nárek (1978), Impertinencie a iné smútky a Pakľúčová dierka (obe 1989) sú obrazom básnikovej vnútornej neistoty o správnosti jeho chápania základných mravných hodnôt i nepriamym spytovaním svedomia utápajúceho sa v rozpoltenosti charakteru. A ako tu už v podobných prípadoch býva, ľudskú i básnickú istotu sa nakoniec vybral hľadať na miesta pevných uzlov našej národnej histórie. A do istej miery sa mu to aj podarilo. Svedčí o tom monotematicky komponovaná zbierka Velebný pán z Maduníc (1990), ktorá je básnickým i občianskym holdom bardovi slovenskej poézie Jánovi Hollému. Sumujúcou básnickou úvahou nad zmyslom umeleckej tvorby z pohľadu tvorcu i spoločnosti je skladba "C.k. muzicus Mozart" (1992). Pre deti napísal zbierku poézie Kým ja spinkám (1962), výber z jeho publicistických prác vyšiel v knihe Človek proti slepote (1973). Zomrel v Bratislave a tam je aj pochovaný.

 

Sereď

Najstaršia literárna tradícia Serede siaha až do druhej polovice 18. storočia a viaže sa k spisovateľovi, bernolákovcovi a rímskokatolíckemu kňazovi Jurajovi Fándlymu (1750 – 1811), rodákovi z Častej. Napriek ťažkým sociálnym podmienkam túžil po vzdelaní. A matka ho v tom podporovala. Iste najviac preto, lebo slúžila v kláštore u Pavlínov v Šaštíne a medzi nimi pochopila, aké dôležité je vzdelanie. A tak mladý Fándly nadobudol prvé vedomosti v kláštorných školách. A keďže bol nadaný i usilovný, odtiaľ sa dostal študovať katolícku teológiu v sečéniovskom seminári v Budíne a od roku 1773 v seminári v milovanej Trnave. A príležitosť už nepustil z rúk. Za tri roky štúdium dokončil a bol vysvätený za kňaza. No do plnohodnotného postavenia kňaza mu ešte chýbal praktický výkon kaplána v teréne. S týmto zámerom ho poslali do neďalekej Serede. Keď si aj toto statočne odslúžil, otvorila sa mu cesta do života i k literárnej tvorbe a neskôr i k bernolákovcom. Účinkovanie Juraja Fándlyho v Seredi dnes pripomína pomník s bustou v nadživotnej veľkosti na nádvorí základnej školy, ktorá nesie jeho meno.

Rodákom zo Serede je Alexander Noskovič (1924 – 1975), režisér a teoretik divadelnej kultúry, redaktor časopisu Slovenské divadlo a pedagóg na VŠMU v Bratislave. Je autorom monografie Ján Chalupka, tvorca slovenskej veselohry (1955) a autorom pilotnej štúdie Začiatky slovenského ochotníckeho divadla v zborníku Kapitoly z dejín slovenského divadla (1967). Umrel v Bratislave a tam je i pochovaný.

Zo Serede pochádza aj Július Pašteka (1924), romanista, literárny vedec a divadelný i filmový teoretik. Je autorom celého radu literárnych a divadelných štúdií o našich a zahraničných literárnych tvorcoch, najmä dramatikoch. Knižne vydal monografie Literárna siluetka J. W. Goetheho (1957), Majster Pavol z Levoče (1961), Majstri slovenskej palety (1961), Kapitoly z dejín svetového divadla (1966), Svet literatúry, literatúra sveta 1, 2 (2005), Estetické paralely umenia (1976) a niektoré ďalšie. Z hľadiska témy našej rubriky treba zaznamenať jeho ostatné knižné dielo Takto som ich poznal (2015). Je to súbor 33 spomienkových portrétov na osobné stretnutia a kontakty s našimi významnými osobnosťami všetkých umeleckých žánrov (Ľudovít Fulla, Ján Chryzostom Korec, Zora Jesenská, Ivan Krasko, Dominik Tatarka, Milo Urban a iní.) Žije na dôchodku v Bratislave.

Alexander Šimkovič (1929 – 1999) patril k literárnym historikom, ktorí sa venovali najmä slovenskej literatúre prvej polovice 20. storočia. Knižne vydal Korešpondencia Františka Votrubu (1961) a monografiu Dielo Jána Čajaka (1964). Zomrel v Bratislave a tam je aj pochovaný.

Rodákom a prakticky celoživotným obyvateľom Serede je spisovateľ pre deti a mládež Ján Navrátil (1935), pôvodným povolaním stredoškolský učiteľ. V jeho tvorbe je rovnocenne zastúpená poézia i próza pre všetky vekové kategórie mladého čitateľa. Pre najmenších čitateľov napísal viacero básnických knižiek a leporel, pre staršie a dospievajúce deti napísal zbierky básní Diskotéka L (1983) a Čiarky na dlani (1989), v ktorých vynachádzavým poetickým spôsobom vyjadril prvé prejavy očarenia mladého človeka z citového zážitku a jeho krehký vnútorný život. Rovnaký zámer sledoval aj v prozaických knihách pre dospievajúcu mládež, ako sú zbierka poviedok Plachetnica Nonsens (1967) a novela Len srdce prvej veľkosti (1970), no najmä chlapčenské a dobrodružné romány Žltý mustang (1977), Lampáš malého plavčíka (1980), Guľatá kocka (1985), Kráľ s gitarou (1988) a niektoré iné. Najmladším čitateľom sú určené knihy rozprávok a poviedok Kamzík a bambus (1976), Uzlík a Nitka (1973), Kvetúzik a Inovatka (1976) a Belasý maják (1985). Z presnejšieho žánrového zaradenia sa vymyká súbor básní v próze Najmenší kolotoč sveta (1965), ktorý predstavuje nekonvenčný, až experimentálny literárny pohľad na každodenné veci a udalosti, ktoré vstupujú do života dieťaťa, a tiež poetická encyklopédia pre najmenších čitateľov o svete, ktorý ich obklopuje a ktorý sú schopní vnímať, s príznačným názvom Pramienok (1983). Z bohatej televíznej a rozhlasovej tvorby Jána Navrátila pre deti zaznamenajme aspoň televízny seriál Trampoty Budzogáňa, zbojníckeho kapitána (1972– 1975) a seriál Figliari (1979). Žije na dôchodku v rodnej Seredi.

V Seredi sa narodil aj básnik a dramatik Jozef Mokoš (1941). Jeho detské a chlapčenské roky sú však viac spojené s Trnavou a roky dospievania s Ružomberkom. Pretože otec bol ako živnostník začiatkom päťdesiatych rokov triedne prenasledovaný, rodina sa nútene vysťahovala z Trnavy k príbuzným do Liptovskej Štiavnice a neskôr do Ružomberka. Tu vychodil základnú školu i gymnázium. Po maturite študoval bábkové herectvo a dramaturgiu bábkového divadla na Akadémii múzických umení v Prahe. Po skončení štúdia nastúpil do Krajského bábkového divadla v Banskej Bystrici. Tu pôsobil v rokoch 1964 až 1981 najskôr ako herec, potom ako dramaturg, režisér a umelecký šéf a posledné tri roky ako riaditeľ. Potom sa stal dramaturgom Poetického súboru Novej scény a umeleckým riaditeľom Štátneho bábkového divadla a neskôr prednášateľom bábkoherectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Do literatúry vstúpil básnickou poémou Praskanie krvi (1962). Je to kultivovaná lyricko-reflexívna výpoveď o pocitoch mladej generácie na začiatku šesťdesiatych rokov. Aj ďalšie básnické dielo Jesenné litánie (1969) je koncipované ako jednotná skladba s bohatou metaforickosťou a rétorikou litanického charakteru a je protestom proti morálnej dvojtvárnosti doby a predchádzajúceho spoločenského systému. Druhé vydanie poémy Praskanie krvi vyšlo roku 1983 spoločne s kratšou básnickou skladbou Pribúdanie kruhov, ktorá je pokusom o hľadanie pozitívnych hodnôt v medziľudských vzťahoch. Svoju básnickú invenciu prejavil aj v celom rade vlastných i v adaptáciách prekladov bábkových hier pre potreby profesionálnych bábkových divadiel na Slovensku, najmä však pre potreby súborov, v ktorých pôsobil. Knižný výber z jeho tvorby v oblasti dramatickej literatúry pre bábkové divadlo vyšiel pod názvom Hry ako hry alebo Zahrajte si s nami (1982) a zahŕňa šestnásť bábkových hier a básnických textov. Pre mladších čitateľov napísal žánrovo dvojdomú knihu Vkladná knižka rozprávok a básničiek, s podtitulom Rozprávkovanie o tebe, pre teba, s tebou (2000) a knihu úsmevných zvukomalebných básničiek Vysielanie pre deti (2002). Ako básnik sa naposledy prezentoval zbierkou básnických poém Štyri nočné obdobia (2003), ktorá je vlastne súborom už uvedených prvých troch poém, obohatených o novú a najrozsiahlejšiu poému Písanie/é do snehu (2003). Žije v Bratislave.

Šúrovce

Susednou dedinou Serede smerom na sever sú Šúrovce. Narodil sa v nich prozaik a literárny vedec Stanislav Rakús (1940), občianskym povolaním vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Ako prozaik debutoval novelou Žobráci (1976). Vyrozprával v nej príbeh dvoch bratov, ktorých v detstve rozdelí tragická rodinná udalosť. Takto poznačení sa celý život pohybujú na periférii spoločnosti, v tuláckom a žobráckom prostredí. Napriek tomu si chcú za každú cenu zachovať ľudskú dôstojnosť. Najviac ich k tomu motivuje bratská láska. V knihe baladických poviedok z dedinského prostredia Pieseň o studničnej vode (1979) zobrazil tragicky vyhrotené sociálne príbehy z obdobia prvých troch desaťročí 20. storočia. Hrdinov príbehov pritom stavia do hraničných životných situácií, keď je ich psychika na pokraji možností racionálneho vnímania sveta. Z formálneho hľadiska sa vyznačujú netradičnými kompozičnými postupmi, v ktorých sa prelína viacero epických vrstiev s takými štylistickými znakmi, ktoré ich posúvajú do poetiky lyrizovanej prózy. O netradičný literárny prístup v štylistickej i kompozičnej rovine sa pokúsil aj v knihe pre deti Mačacia krajina (1986). Je to kniha humorne ladených rozprávok o mladom kocúrovi, ktorá svojou poetikou korešponduje s tvorivými postupmi imaginizmu. Novela Temporálne poznámky (1993) je spoločensko-kritickou prózou zo života učiteľského kolektívu v malom meste v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Autor v nej poukázal najmä na skutočnosť, že medziľudské vzťahy akéhokoľvek mikrokolektívu sú presným obrazom života celej spoločnosti. Tematicky na novelu Temporálne poznámky nadviazal románmi Nenapísaný román (2004) a Excentrická univerzita (2008), ktoré sa pokladajú za trilógiu. V oblasti literárnovedného výskumu vydal knihy Próza a skutočnosť (1982), Epické postoje (1988) a Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou (1993), ktoré majú charakter kratších štúdií, esejí, úvah a čŕt o literatúre a zákonitostiach jej vývinu. Býva v Košiciach.

 

Zavar

So Šúrovcami susedí rozložitá poľnohospodárska obec Zavar. Narodil sa v nej rímskokatolícky kňaz Jozef Karol Viktorin (1822 – 1874), vynikajúci politický publicista obetavý literárny a vydavateľský pracovník. Študoval na gymnáziu a seminári v Trnave, kde sa na celý život spriatelil s budúcim dramatikom Jánom Palárikom. Už tam sa prejavil ako rozhodný slovenský vlastenec, za čo ho obvinili z panslavizmu. Nechýbalo veľa a boli by ho spoločne aj s Palárikom vylúčili zo štúdia. Našťastie, v ich prospech hovorili výborné študijné výsledky a navyše – bolo to krátko pred zavŕšením školy. No podozrivými a ostro sledovanými už zostali po celý život, a to najmä po revolúcii 1848 – 1849. Jozef K. Viktorin bol vtedy kaplánom v Senici a často sa stretával s J. M. Hurbanom v neďalekom Hlbokom. Dobre si rozumeli aj v otázke uzákonenia spisovnej slovenčiny. Viktorin podľa vzoru Jána Hollého nadšene vítal aj slovenský revolučný pohyb, dokonca sa chcel pridať k slovenským dobrovoľníkom. To však už bolo priveľa. Cirkevná vrchnosť na to upozornila štátnu vrchnosť, no a tá už vedela, čo má robiť. V máji 1848 ho zaistili a z väzenia prepustili až na Štedrý deň 24. decembra. Potom ho popreháňali po farách v Trstíne a Skalici, až nakoniec usúdili, že v slovenskom prostredí ho neustrážia. Povolali ho – ešte stále len za kaplána – do Budína, kde to o pätnásť rokov neskôr dotiahol až na farára v slávnej katedrále vo Vyšehrade.

Kultúrny význam Jozef K. Viktorina spočíva predovšetkým v jeho literárno-kultúrnej práci. Hoci bol výborným publicistom a pravidelne prispieval do Slovenských národných novín, Slovenských novín, Viedenského denníka, Pražských novín, či Havlíčkovho Slovana, umelecké ambície nemal. Zato zo všetkých síl podporoval tých svojich vrstovníkov, spolu s Palárikom redakčne zorganizovali a materiálne zabezpečili vydanie rozsiahleho almanachu Concordia (1858), čo znamená „svornosť“, a neskôr tri ročníky almanachu Lipa (1860, 1862, 1864). Bol znalcom a obdivovateľom básnického diela Jána Hollého a jeho prvým životopiscom. Postaral sa aj o postavenie jeho pamätníka na Dobrej Vode. Neskôr sa angažoval pri vzniku Matice slovenskej. Ako európsky rozhľadený filozof a intelektuál nevyhýbal sa ani liberálnejším názorom a na túto tému napísal niekoľko úvah. Narazil však na nepochopenie, a to aj u svojich generačných druhov. Paradoxne, najviac s ním polemizoval práve Jozef Miloslav Hurban. To ho tak znechutilo, že prestal verejne vystupovať a od sedemdesiatych rokov sa venoval len pastoračnej činnosti. Bola to veľká škoda, lebo ho bolo treba napríklad pri rozvíjaní vydavateľskej činnosti Matice slovenskej. Vnútorne to trápilo aj jeho. Až tak veľmi, že postupne začal upadať do ťažkých depresií, ktoré si vyžadovali ústavnú liečbu. No skôr, ako mu liečebné kúry zabrali, spáchal samovraždu. Napriek tomu, pochovali ho so všetkými poctami v sakrálnom komplexe vo Vyšehrade.

Musíte byť prihláseny na to aby ste mohli pridať komentár!

Nie ste registrovaný?

Registrujte sa

Výhody registracie

Redakcia časopisu

Adresa: Ľubľanská 2
831 02 Bratislava
Telefón: 0421 254 652 055
Mobil: 0421 918 320 117
Email: info@krasy-slovenska.sk