Literárne prechádzky po Malom Ríme (2)

Číslo: 2018/95/7-8 Diskusia: žiadne komentáre
Rubrika: Túry do literatúry Strana: 26
Autor: Ján Bábik
Autor fotiek: Ján Lacika

Minulú časť o literárnych tradíciách Trnavy sme zakončili rozprávaním o Slovenskom učenom tovarišstve a jeho hlavnom predstaviteľovi Antonovi Bernolákovi, ktorý v meste v rokoch 1780 – 1782 študoval v seminári a neskôr bol v rokoch 1791 – 1797 tajomník arcibiskupského vikariátu, diecézny cenzor, archivár a notár ústrednej cirkevnej stolice.trnava529.jpg


Približne v čase štúdia Antona Bernoláka v Trnave, presne v rokoch 1780 – 1783, v meste pôsobil ako rímskokatolícky kaplán spisovateľ Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836). Tu začal byť aj literárne činný, napísal v duchu klasicizmu zbierku Rozličné verše, ktorá obsahovala 300 satirických epigramov. V nich pranieroval ľudské slabosti, vysmieval sa z felčiarov, lekárov a lekárnikov a ironizoval byrokratov, radných pánov, ktorých nazýval ako dvojnohých oslov“. Upozorňoval na protiklady doby –bohatstvo a  chudobu, spoločenskú nerovnosť, ale vysmieval sa aj zo zemianskej pýchy, bohatstva kňazov a prázdnoty bohoslužieb. I Bajzov prípad svedčí, že spisovatelia mali vždy problémy s cenzúrou, pretože provincionálny cenzor, profesor na arcibiskupskom gymnáziu v Bratislave A. Zachar v posudku napísal: „V tejto knihe slovenských básní sú mnohé také, ktoré ľuďom vzdelaným a zdravým rozumom obdareným, cirkevnú disciplínu rešpektujúcim nielen môžu, ale i musia sa nepáčiť.“ Rozličné verše v pôvodnej podobe nevyšli, o desať rokov neskôr ich Bajza zaradil do dvojzväzkovej zbierky Slovenské dvojnásobné epigrammata, ale vtedy už stratili svoju aktuálnosť i satirický osteň.

Niektoré epigramy vyšli aj v románe René mláďenca príhodi a skúsenosťi. Bajza ho začal písať ešte v Trnave a dokončil ho 14. júna 1784, keď už bol farárom v Dolnom Dubovom. René mláďenca príhodi a skúsenosťi sa považuje nielen za prvý román v slovenskej literatúre, ale aj za autorov pokus o zavedenie spisovnej slovenčiny v umeleckej spisbe. Kým ako prozaik bol Bajza úspešný, ako kodifikátor sa neuplatnil a jeho snaha sa stretla s veľkou kritikou bernolákovcov, ktorí mu vyčítali, že jeho jazyk nevychádzal z pevne stanovených zásad. Bajza ťažko niesol tento neúspech a po vydaní prvého spisu v bernolákovskej spisovanej slovenčine, Fándlyho Dúvernej zmlúvy mezi mňíchom a diáblom, odpovedal anonymnými polemickými brožúrami Odporné smlúvání medzi rozumným mníchem a sprostým ďáblem a Anti-Fándly. Vyvolal tak dosť nevkusný spor, na ktorý reagoval samotný Anton Bernolák dielami Toto maličké písmo a Něco o epigrammatéch.

Ale vráťme sa k Bajzovmu románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi. Ešte ani poriadne neuschla tlačiarenská čerň na prvom diele, už bol v tlači druhý zväzok, tento je vzhľadom na našu tému, literárna Trnava, zaujímavý aj tým, že časť sa odohráva priamo v tomto meste, ktoré Bajza opisuje: „Potom sa pobrali ďalej súšou a došli do mesta, ktorého pôvod i meno sa odvodzuje od tŕnia. Toto mesto sa ešte v našej súčasnosti pyšne nazývalo ako aj hlavné mesto sveta... A hoci toto mesto nemalo sedem prirodzených vŕškov (lebo leží na utešenej rovine), patrilo mu však sedem duchovných vrchov, pretože sa v ňom zdržovalo sedem duchovných stavov. A tak mu nič nechýbalo, aby sa mohlo pravdivo nazývať Malým Rímom.“

Osud druhého zväzku románu je dostatočne známy. Aj keď Prešpurské noviny 8. júna 1785 oznámili jeho skoré vydanie, druhý diel Reného bol pre neúprosnú kritiku pomerov v cirkvi zakázaný. Generálny vikár Štefan Nagy dal zastaviť jeho tlač priamo v Landererovej tlačiarni v Bratislave a dielo postúpil cirkevnej cenzúre. Konzistoriálna rada svojím rozhodnutím sa 2. decembra 1785 uzniesla zastaviť tlač tohto „na mnohých miestach pohoršujúceho diela“. Arcibiskup kardinál Batthyány sa s týmto názorom stotožnil a na adresu Bajzu sa vyjadril, „...aby nemaril čas písačkami tohto druhu“. A tak sa z druhého diela Bajzovho románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi zachovali len dva neúplné exempláre, jeden je v Slovenskej národnej knižnici v Martine a druhý v knižnici Národného múzea v Prahe.

V Trnave študoval v rokoch 1773 – 1776 a bol aj vysvätený za kňaza blízky Bernolákov spolupracovník Juraj Fándly (1750 – 1811). Svoje vrcholné diela ako Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diáblom, Piľní domajší a poľní hospodár, Compendiata historia gentis Slavae, Zeľinkár a Slovenskí včelár napísal počas svojho dlhoročného pôsobenia na fare v Naháči, neďaleko Trnavy. S Trnavou je spojené jeho štrnásťdenné cirkevné väznenie, ktoré si odpykal vo františkánskom kláštore za tretí a štvrtý zväzok Dúvernéj zmlúvy, ktorú cirkevná cenzúra zhabala a zakázala Fándlymu akúkoľvek literárnu činnosť.

O to, že Bernolákov jazyk sa stal aj jazykom literárnym, sa mimoriadne zaslúžil Ján Hollý (1785 – 1849). Kultivovanosť, bohatosť jazyka a krásnu melodiku Bernolákovej slovenčiny dokázal Ján Hollý využiť najmä vo svojich pôvodných dielach, veľkých eposoch z našej veľkomoravskej histórie Svatopluk a Cirilo-Metodiáda, v Selankách, v rôznych príležitostných básňach, ale i v prekladoch z antickej literatúry. Ján Hollý absolvoval v rokoch 1802 – 1804 dvojročné filozofické štúdiá v Trnave, boli to posledné dve triedy neskoršieho osemročného gymnázia. Po ich ukončení roku 1804 sa stal poslucháčom mariánskeho seminára, kde absolvoval štvorročné teologické štúdiá. Jeho profesori boli múdri a vzdelaní pedagógovia, ktorí v mladom študentovi rýchlo vybadali neobyčajný talent a snažili sa ho čo najviac podchytiť a rozvinúť. Začiatky snahy Jána Hollého o literárnu tvorbu sa datujú už v prvom ročníku roku 1805. Najprv bol ovplyvnený antickými vzormi, najmä starorímskymi básnikmi Vergíliom a Ovídiom. Neprekladal len ich verše, ale pod ich vplyvom sa snažil aj tvoriť. Nie sú to len začiatočnícke pokusy, o čom svedčia aj jeho dve zachované latinské básne, ktoré vyšli anonymne v spise Planctus a sú venované profesorovi M. Korbélyimu. Hollý napísal tieto dve básne ako poslucháč druhého ročníka v mene všetkých spolužiakov. Aj keď prvé diela Hollý napísal po latinsky, rýchlo si uvedomil, že ak bude chcieť mať širšie čitateľské zázemie, osloviť široké vrstvy, musí to urobiť v jazyku, ktorý nie je prístupný len úzkej vrstve vzdelancov. V Trnave sa Hollý stretol so spolužiakmi, ktorí boli zo všetkých kútov Slovenska, hovorili svojím nárečím, čo tiež upevňovali Hollého v názore, aby písal v rodnom jazyku. Zachovali sa záznamy, ktoré potvrdzujú, že Hollý sa už v Trnave vzdelával v bernolákovskej slovenčine a preštudoval jej základné gramatické a ortografické diela.

Hollý sa však nemohol prirodzene úplne zbaviť vplyvu antických autorov, preto na začiatku sa po dôkladnej príprave i v latinskom jazyku, ale aj v Bernolákovom púšťa do prekladu Vergíliových Bukolík. Antickej estetiky sa nezriekol ani potom, o čom svedčia aj jeho pôvodné diela, ktoré vytvoril podľa vzoru starogréckych a starorímskych básnikov. Jána Hollého pripomínajú v Trnave tri pamätníky, busta v nadživotnej veľkosti na budove farského úradu na Ulici Mikuláša Schneidera-Trnavského, ďalej na starej budove gymnázia, ktoré nesie jeho meno a je na ulici, ktorá je po ňom pomenovaná, je pamätná tabuľa, a do tretice Hollého busta, dielo Vojtecha Matušinca, je aj na novej budove Gymnázia Jána Hollého na sídlisku Na hlinách.

 

Trnavské divadlo

Významnú úlohu v kultúrnom i národnom živote Trnavčanov v 19. storočí zohralo divadlo. V roku 1831 tu postavili divadelnú budovu z darov prevažne trnavských obyvateľov, ako to dodnes oznamuje nápis na jej priečelí: Isthanc aedem Thaliae po suit senatus ac popolus Tirnaviensis, teda Tento dom Tálie postavil senát a obyvateľstvo Trnavy. Budova prešla viacerými rekonštrukciami a prestavbami a ide o najstaršiu zachovanú divadelnú budovu na Slovensku. Divadlo za svoju takmer 190 ročnú existenciu zmenilo niekoľkokrát svoj názov a v súčasnosti sa nie nadarmo volá po Jánovi Palárikovi. Tento významný slovenský dramatik pôsobil posledné desaťročie svojho krátkeho života ako katolícky farár v neďalekom Majcichove a jeho veselohry Drotár, Inkognito a Dobrodružstvo pri obžinkoch vtisli mestskému divadlu slovenskú tvár, po ktorej volali národne uvedomelí obyvatelia. Nebolo to ľahké, pretože divadlo pôvodne uvádzalo hry výlučne len v nemčine a maďarčine. Až v roku 1868 sa vyhovelo žiadosti skupine Slovákov, v ktorej bol aj Ján Palárik, aby v Mestskom divadle mohli hrať aj slovenskí ochotníci. Najprv uviedli v slovenčine hru nemeckého dramatika Augusta von Kotzebue Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke a potom aj spomínané Palárikove veselohry. Divadelné uvedenia Palárikových hier mali priam manifestačný charakter. Navštevovali ich nielen Trnavčania a obyvatelia z blízkeho okolia, ale prichádzali sem aj významní národovci zo vzdialenejších miest – Jozef Miloslav Hurban, jeho syn Svetozár Hurban Vajanský, ten dokonca aj hral, Michal Mudroň, Ján Mallý-Dusarov, Juraj Slota, Štefan Fajnor a ďalší. Predstavenia slovenských ochotníkov v Mestskom divadle trvali len do roku 1871, keď boli ich vystúpenia zakázané. Na budove Mestského divadla je pamätná tabuľa venovaná Jánovi Palárikovi, ktorú odhalili v roku 2012 pri 190. výročí jeho narodenia.

 

Spolok svätého Vojtecha

Trnava sa stávala predovšetkým centrom katolíckej slovenskej inteligencie, ktorá 14. septembra 1870 tu založila Spolok svätého Vojtecha. Po násilnom zatvorení Matice slovenskej o päť rokov neskôr bol jedinou inštitúciou, ktorá vydávala slovenské knihy a upevňovala národné povedomie. Aj keď sa o jeho vznik výrazne zaslúžil Andrej Radlinský, stal sa len jeho čestným predsedom. Za prvého predsedu zvolili popredného člena Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, zakladajúceho člena Matice slovenskej a titulárneho biskupa trnavského Henrika Szajbélya, podpredsedom Štefan Závodník a správcom Juraj Slota. Neskôr sa vo vedení vystriedalo viacero osobností z radov katolíckej inteligencie, František R. Osvald, Andrej Kubina, Martin Kollár a ďalší. V spolku pôsobil aj profesor hudby na trnavskom gymnáziu Oto Matzenauer, autor básnických zbierok Zvuky náboženské a Ohlasy vlastenecké, ktorý prekladal z maďarskej literatúry Sándora Petöfiho a Móra Jókaiho.

Spolok svätého Vojtecha, ktorý pôsobí dodnes, vydával počas Rakúsko-Uhorska náboženskú literatúru v slovenčine, učebnice, populárne ľudové čítanie kalendáre, Katolícke noviny, Pútnika svätovojtešského a časopisy Kazateľňa a Literárne listy. Mal bohatú členskú základňu, počet jeho členov dosiahol 200 000. Svojou činnosťou sa zaslúžil, že Trnava sa stala do roku 1918 popri Martine najvýznamnejším centrom slovenského národného života. Spolok zohral dôležitú úlohu aj v čase prvej Československej republiky. Pričinil sa o to aj dlhoročný správca Ján Pöstényi, ktorý založil kníhtlačiareň Spolku svätého Vojtecha, kde popri náboženských knihách vychádzali aj historické a umenovedné publikácie a monografické štúdie o významných katolíckych dejateľoch. Okrem kníhtlačiarne SSV v Trnave v medzivojnovom období pôsobili Kníhtlačiareň Urbánek a spol. a Kníhtlačiareň Gustáva A. Beža. Ferko Urbánek popri svojich divadelných hrách vydával aj diela popredných predstaviteľov nastupujúcej slovenskej literárnej generácie, novely Mila Urbana Z tichého frontu, básne Valentína Beniaka Kráľovská reťaz, drámy Jána R. Poničana Iskry bez ohňa a Boj. Signatár Martinskej deklarácie Gustáv A. Bežo vydal okrem svojich detektívnych noviel Žltý gombík, Vražda v dome bankárovom, V driapach smrti aj dvanásť zväzkov Zobraných spisov Svetozára Hurbana Vajanského, román Martina Kukučína Mať volá, zbierky básní Martina Rázusa a Františka Hečka, zo svetovej literatúry preklady diel Marka Twaina, Hansa Christiana Andersena, Antona Pavloviča Čechova a ďalších.

Musíte byť prihláseny na to aby ste mohli pridať komentár!

Nie ste registrovaný?

Registrujte sa

Výhody registracie

Redakcia časopisu

Adresa: Ľubľanská 2
831 02 Bratislava
Telefón: 0421 254 652 055
Mobil: 0421 918 320 117
Email: info@krasy-slovenska.sk