V Stolických vrchoch

Číslo: 2018/95/7-8 Diskusia: žiadne komentáre
Rubrika: Zažité v prírode Strana: 72
Autor: Róbert Verseghy
Autor fotiek: Róbert Verseghy

V jedno letné ráno sme si s mamou v Banskej Bystrici sadli do kupé margecianskeho expresu a o dve hodiny sme vystupovali na Červenej Skale. Priznávam sa, začiatok som pokazil ja. Pomýlil som si zelenú značku s modrou. Niežeby slnko veľmi svietilo, na vine bola moja netrpezlivosť, presne si to pamätám, keď sme vystupovali z vlaku. Takže po polhodine zbytočného náhlenia sme sa otočili a vrátili. Niekedy je lepšie až veľmi sa neponáhľať. Alebo aspoň si zobrať mapu. Ale ani úplne dokonalý netreba byť...

kralovaholaspodstolice.jpg 


O jedenáste sme napokon vyrazili zo sedla Javorinka a konečne sme sa ocitli v Stolických vrchoch mimo civilizácie. Privítali nás, asi od vetra načaté a od lesníkov dokončené, úplne vyčistené stráne bez jediného stromu, aspoň že nás maliny fajnými plodmi ponúkli. Za každou zákrutou sme, samozrejme, opatrne vyzerali, či nemáme nablízku zvieracieho kamaráta. Chceli sme ho stretnúť trošku z diaľky, alebo hlavne nechceli.

Na Šumiackej priehybe sme sa napili zo studničky a konečne sme začali strmšie naberať nadmorskú výšku. Stretli sme dvoch cykloturistov, ktorí boli v šoku z nás, takisto ako my z nich. Cestou boli krásne výhľady na Kráľovu hoľu. V lese hneď popri chodníku rástli kuriatka. Chatu Janku sme nenašli, ale ani sme ju veľmi nehľadali. Asi je tam s ňou nejaký problém podľa starých zhorených tabuliek, domáci určite budú vedieť viac. My sme sa tým netrápili, pokračovali sme po červenej značke po zvážnici ďalej, akurát maliny vystriedali čučoriedky. Medveď nikde, ale ja si myslím, že on nás mal pod kontrolou, len my jeho nie.

Na Slanskom sedle sme mali dosť čudný pocit. Všetko okolo bolo úplne bez stromov. Objavili sa aj výhľady takmer na Vysoké Tatry. Keďže sme riadne meškali, na Stolicu sme si vybrali kratšiu trasu po modrej. Mame som sa skoro až po vrch bál povedať, že žiadnu značku som nevidel, a to som teda pozeral poriadne. Hore na vrcholovej rovinke sa na našu veľkú úprimnú radosť značka objavila, aj ľudí sme stretli. Len sme stále meškali, a to sa nám nestáva často, že by sme nestíhali za časmi na rázcestníkoch. Zapísali sme sa do vrcholovej knihy a po zelenej sa pohli ďalej. Ocitli sme sa na krásnej lúke, kde bolo vidno, ako Nízke Tatry spolupracujú s Vysokými Tatrami. Stretli sme otca so synom, ktorí sa na to prišli pozrieť z Telgártu a išli naspäť po tej istej trase, zjavne nie prvýkrát. Na peknej križovatke, na planine medzi čučoriedkami a na geologicky zaujímavo umiestnených žulových alebo rulových skalách sme si spravili prestávku. Tam sa nám páčilo ešte viac ako na vrchole Stolice. Lenže keď sme sa pohli ďalej, ako to povedať... značka sa nám stratila a  neviem, kto by ju našiel. Nejdem opisovať, ako sme jej hľadaním strácali ešte viac a viac času. Vracali sme sa skrátka hore-dole, a značka nikde. Takže sme to vzdali a bez GPS a bez mapy sme sa začali presúvať len tak podľa inštinktu, čiže dole, udržiavajúc aký-taký severovýchodný smer. Vo výške možno tisíc metrov sme stretli pasúce sa kravy, ale najprv psy, čo ich strážili. Bolo to dosť nepríjemné. Mysleli sme si, že si pred nimi musíme dávať veľký pozor, ale nakoniec vysvitlo, že až taký veľký strach pred nimi nemusíme mať. Niekde tam začínala alebo končila hranica lesa. Tieto kravy boli ako každé iné, ale predsa v niečom iné, mali v sebe niečo slobodné. Boli to vysokohorské kravy. Len či si to aj ony uvedomovali. Asi nie, hrýzli trávu rovnako ako tie dolniacke, ale my dvaja sme videli ten rozdiel. Myslím to v dobrom, asi  boli šťastnejšie, že sú na slobode, aspoň trošku. Neviem.

My dvaja sme síce boli úplne na slobode, ale začínali sme už cítiť únavu. Veľký Radzim a pod ním Brdárku sme síce zhora videli, ale postupne sme zisťovali, že namiesto približovania, sa im vzďaľujeme. A nemohli sme tomu zabrániť. Proti prírode sa nedá bojovať. Nedá sa ísť vzdušnou čiarou a okrem toho sme cítili smäd. Takže sme stíchli, vzdali sa značenia a nasledovali sme najprv kravskú a potom lesnícku zvážnicu, ktorá sa postupne naozaj zvažovala. Tu niekde sa objavili na stromoch a konároch všelijaké biele stužky, najprv sme ich nevnímali, iba ak tak podvedome, ale keď sme sa ocitli nižšie v neznámom priestore vesmíru Stolických vrchov, pochopili sme, že tie stužky nás odtiaľ asi vyvedú. Aj vyviedli, ale až po všelijakých problémoch s vodou z potokov, z pokazených nálad z výhľadov, ale na druhej strane aj z radostného pojedania malín a zo zjavného približovania sa k dedinke Rejdová. Prírodné terény Stolických vrchov vedia poskytnúť nečakané výhody.

Do Rejdovej sme prišli dosť unavení až po 17. hodine. Dedinku sme si prešli, asi by sme aj mali kde prespať, ale mali sme sľúbené iné spanie, tak sme v ceste pokračovali. Rómska osada pod Rejdovou nás ničím neprekvapila, hoci sme boli pripravení, že prekvapí neprekvapiteľným. Vo Vyšnej Slanej bolo nejaké folklórne vystúpenie. Dnes je to dosť časté takmer v každej dedine. Aj napriek únave sme aspoň nakukli dnu na futbalové ihrisko. Keby sme nemuseli pokračovať, ani by sme sa nepohli a folklórnu atmosféru by sme nasávali. Ale pokračovali sme popri kostole vo Vyšnej Slanej po novej miestnej značke popod Veľký Radzim hore na hrebeň na zelenú značku. Tú by len slepý neuvidel. Škoda, že pod Stolicou také neboli.

Ledva sme nohami prepletali, ale taký už je život turistický. V Brdárke nám už dopredu odopreli bývanie, takže sme si dedinku len tak narýchlo obhliadli. Veľkú radosť nám spravilo malé dievčatko, ktoré sa predstavilo ako víla a aj tak vyzeralo. Pokračovali sme rozsiahlymi čerešňovými sadmi smerom na Kobeliarovo. Tam na poslednej lúke pred klesaním nás zastihol krásny západ slnka, pri ktorom sme sa rozlúčili posledným pohľadom na Stolicu. Zakývali sme jej a možno aj ona nám. Večer okolo ôsmej sme sa ubytovali, navštívili cigánsko-rómsku krčmu a zaspali sme rovno v dome oproti rodnému domu Pavla Jozefa Šafárika.

Po raňajkách sme odovzdali pani domácej, ktorá býva úplne inde, kľúče a pokračovali sme podľa pôvodného plánu po zelenej na sedlo Filipka. Vyzeralo to v mape ako rovná čiara, ale hneď za dedinou nám došlo, že to bude inak. Vyšli sme hore, značka sa stratila, a to asi definitívne. Ocitli sme sa v pralese, kde nám trasu ako zo sna ukazovali biele stužky. Vyzerali takisto ako tie včerajšie, určite ich tam dával ten istý človek. Podľa nich sme sa v tom lese orientovali. Bez nich by sme boli stratení. Obdivujeme toho človeka alebo dvoch, ale asi jedného, lebo toto nezištne spraviť... si zaslúži oceniť. Aspoň tým, že si ho v duchu predstavíme.

Po dvoch-troch hodinách veselého kráčania a po následnom vracaní sa (lebo sme si nevšimli, že už dávno kráčame bez značky), sme sa celí šťastní ocitli v sedle Filipka so zelenou značkou na stromoch a skalách. Tu sme sa aspoň napili zo studničky. Medzitým sme si všimli zaujímavý botanický úkaz, že v dubovom lese rastú čučoriedky. To nie je bežné, alebo je?

V sedle Repisko sme si z rázcestníka spokojne prečítali, kadiaľ a za ako dlho sa presunieme, kde len chceme. Tak sme sa pohli, ale pre istotu sme sa vrátili a prečítali si to ešte raz, skúsili sme druhú možnosť, potom tretiu... Nakoniec sme to vzdali. Nervozitu vystriedala odovzdaná veselá nálada. Zmierili sme sa, že asi tam niekde skončíme. Tridsaťkrát sme skontrolovali všetky možné alternatívy, kadiaľ by mohla ísť zelená, ktorá ale nikde nešla. Možno šla vzduchom, ale my lietať zatiaľ nedokážeme. Vybrali sme sa teda po zvážnici, ktorá by nás mohla priviesť k civilizácii, niekde dole k ľuďom. Bolo nedeľné popoludnie, normálne sme sa pripravovali na spánok v lese. Nachádzali sme sa tesne pod Tureckou.

Pri horárni, ktorá sa nám zrazu zjavila za zákrutou a kde rástli pekné paradajky, nám veľmi ochotne a prakticky poradili – a to z nafukovacieho bazéna, aby sme na značky zabudli a vysvetlili nám, ako sa dostať medzi ľudí. Zišli sme dole do Henckovej a tam sme si v krčme počkali na autobus do Rožňavy a odtiaľ na vlak do Banskej Bystrice. Doma sme boli o siedmej večer.

Určite domáci rožňavskí turisti vedia alebo aspoň tušia, že značenie nie je dokonalé a že je to začarovaný kruh. Neviem, kde v ňom začať, tak začnem od nás. Nám, cudzím turistom by sa tu veľmi páčilo, ale nevieme presne, kadiaľ máme chodiť, keďže nie sme doma. To vieme doma. Tak tam už radšej nebudeme chodiť, lebo asi zablúdime. A domáci by si možno mysleli, že cudzím sa u nich nepáči, keď tak málo k nim chodia. Tak zanedbávajú značenie, veď sú tu doma. A sme na začiatku toho istého kruhu. Tak nejako to asi je. Aj keď sme na našej ceste veľa blúdili, veľmi ďakujeme neznámemu značkárovi s bielymi stužkami.

Náhodné články...

Žitný ostrov Martina Bocánová, Martin Priečko, Katarína Slobodová Nováková

Expozícia železničnej dopravy v Trnave Marko Engler a Bohuslav Kráľovič

Hadí jed Ivan Kňaze

Magurka Richard Wetter

Krahuľský vrch Richard Wetter

Tuláci pod hviezdami Peter Miler

Očarení scenériou Viera Poláková

Neboli nájdené žiadne výsledky.

Musíte byť prihláseny na to aby ste mohli pridať komentár!

Nie ste registrovaný?

Registrujte sa

Výhody registracie

Redakcia časopisu

Adresa: Ľubľanská 2
831 02 Bratislava
Telefón: 0421 254 652 055
Mobil: 0421 918 320 117
Email: info@krasy-slovenska.sk