Z Trnavy až na Záhorie

Číslo: 2019/96/9-10 Diskusia: žiadne komentáre
Rubrika: Túry do literatúry Strana: 28
Autor: Jaroslav Rezník
Autor fotiek: Ján Lacika

Naposledy sme boli v Smoleniciach a Bíňovciach, teraz sa vyberieme ponad Trnavu a potok Trnávka až na Záhorie a v ďalších častiach dolu Záhorím, čiže cestami pomedzi hubármi vyhľadávané borovicové lesy, až do Malaciek. Prejdeme cez Dolnú Krupú a Hornú Krupú, kde si pred kaštieľom môžeme pripomenúť tvorivé výlety a diskrétne zálety hudobného génia Ludwika van Bethovena, potom sa zastavíme v Naháči v Literárnom múzeu Juraja Fándlyho a o pár kilometrov ďalej v celoživotnom pôsobisku Jozefa Miloslava Hurbana – Hlbokom. Títo naši velikáni na rozdiel od hudobného skladateľa však mali celkom iné starosti ako písať „ódy na radosť“. No a zastavíme sa až na slovensko-moravskom pomedzí, pred vstupom do mesta Holíč.

tura2.jpg 


Dolná Krupá a Horná Krupá

V Dolnej Krupej sa narodil Jozef Petrovič (1814 – 1843), ako rímskokatolícky kňaz na Turej Lúke. Bol osobným priateľom Jána Hollého a popularizátorom jeho básnického diela. Napísal prvý náčrt životopisu Jána Hollého a organizačne sa zaslúžil o to, že dnes máme farebný olejový portrét básnika z najtvorivejšieho obdobia jeho života. Písal aj príležitostné básne a svoje básnické nadanie by bol celkom určite potvrdil aj samostatnými knižnými vydaniami. Od mladosti bol však chorý na tuberkulózu, a tak sa stalo, že zákerná choroba prekazila jeho tvorivé plány. Zomrel vo veku 29 rokov v Turej Lúke a tam je aj pochovaný.

Podobne krutý životný osud postihol o necelé storočie aj Františka Golgócyho (1900 – 1928), rodáka zo susednej Hornej Krupej. Ako 18-ročný sa vyučil v trnavskej tlačiarni za typografa a o päť rokov neskôr sa podujal na vari najťažší druh podnikateľskej činnosti – stal sa vydavateľom. Od roku 1924 začal v Bratislave vydávať, redigovať a zväčša aj sám písať malý zošitový časopis pre deti – Slovenské kvety. V samostatnom zošitku si vydal aj vlastnú prózu pre deti Ako sa fialka vydala (1922) a neskôr ľudovú divadelnú hru Zlé jazyky (1926). Aj keď ho oficiálna literárna história neveľmi chce zobrať na vedomie, pravdou je, že v polovici dvadsiatych rokov minulého storočia sa jeho časopis pre deti tešil značnému záujmu. Keby nie stále nástojčivejšie sa hlásiaca tuberkulóza a možno aj nastupujúca hospodárska kríza, mal všetky predpoklady presadiť sa ako vydavateľ a možno aj autorsky. Zomrel v Bratislave vo veku 28 rokov a tam je aj pochovaný.

 

Naháč

Z rozličných strán krajiny prichádzajú k nám do tlačiarne listy, ba aj všelijaké knižky napísané naším novým pravopisom a podľa našej novej gramatiky. Niektoré z týchto kníh sa ešte len píšu, a tak by sa mali zjaviť v budúcnosti, ak si naši rodáci aj naďalej zachovajú tento zápal za svoj národ (a patrí sa, aby si ho zachovali pre budúce veky). O dajaký ten rok učený svet uvidí, že slovenský jazyk a v ňom napísaná literatúra (a to duchovné ako aj svetské knihy) vždy sa na veľkú chválu môžu vyrovnať iným slávnym európskym jazykom a ich vyjadrovacím schopnostiam.“ Tento citát nie je z úvodu nejakého filozofického či historického spisu, ale z knihy celkom praktickej, zo Zelinkára Juraja Fándlyho.

Juraj Fándly (1750 – 1811) je popri Antonovi Bernolákovi najvýznamnejším osvietenským spisovateľom a predstaviteľom bernolákovskej generácie, ktorá sa prvá pokúsila o spisovnú podobu slovenského jazyka. Okrem toho si postavila široké národnobuditeľské ciele. Na splnenie tejto úlohy si vytvorila známy spolok Slovenské učené tovarišstvo. Jedným z najaktívnejších členov tohto spolku bol práve Juraj Fándly. Bol známy svojou pracovitosťou, zmyslom pre poriadok, ale aj zásadovosťou, preto ho poverili funkciou pokladníka Tovarišstva a neskôr i vydávaním spisov spolku. Juraj Fándly pripisoval veľký význam osvetovej práci medzi slovenským ľudom. Vysoko hodnotil jej poznávaciu a výchovnú funkciu a videl v nej najrýchlejšiu cestu k vytváraniu národného povedomia slovenského ľudu. Tento význam prikladal aj  „praktickej knižke“, ako bol Zelinkár (1793). A mal pravdu. Veď už tým, že kniha bola vytlačená po slovensky, plnila i národnouvedomovacie poslanie. Zelinkár bol, pravda, len jedným z celého radu populárno-náučných spisov, ktoré Fándly pre slovenský ľud napísal. Z nich treba spomenúť osem zväzkov diela Pilný domajší a poľný hospodár a spisy Slovenský včelár a O úhoroch aj včelách. Najväčší význam má však jeho Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diablom z roku 1789, dielo vydané bernolákovským pravopisom. Dôležitý bol jeho protifeudálny obsah. Fándly ostrým satirickým spôsobom napadol príživnícky život vládnucej vrstvy dožívajúcej feudálnej spoločnosti. „... žáden bez práce nejídá koláče, písal. A takých, ktorí si bez práce pochutnávali na koláčoch, bolo veru viac ako dosť. Pravdaže, za takýto postoj sa dostal do nemilosti vrchnosti a tá mu to dala poriadne cítiť. Dvadsaťsedem rokov, až do penzionovania v roku 1807 živoril na biednej fare v Naháči neďaleko Trnavy. Na starosť mu v nej veru i cez strechu zatekalo. Chorý a pomaly slepnúci odišiel do Dolian, kde o tri roky zomrel.

Farská budova v Naháči, kde Juraj Fándly prežil takmer tri desaťročia a napísal väčšinu svojich prác, sa v prestavanej podobe zachovala dodnes. Na dome je pamätná tabuľa a sídli v ňom Literárne múzeum Juraja Fándlyho s literárnou a etnografickou expozíciou.

 

Jablonica

Cestou z Naháča do Hlbokého musíme prejsť cez obec Jablonicu. Pochádza z nej novinár a básnik Emil Polák (1950), absolvent žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako novinár pôsobil s rôznym funkčným zaradením v redakciách týždenníka Nové slovo, neskôr v denníku Pravda a týždenníku Nedeľná Pravda. Potom bol viac rokov novinárom v slobodnom povolaní. Od roku 1995 až do odchodu na dôchodok v roku 2010 bol hlavným editorom týždenníka Plus 7 dní. Hoci celé roky písal aj poéziu, básnickú zbierku Vnútorné mosty (2010) si dožičil až pri príležitosti životného jubilea. Sú to krátke lyrické záznamy z každodenných postrehov vnímavého pozorovateľa o zdanlivo všedných, ale v skutočnosti o základných a rozhodujúcich hodnotách a zmysle ľudského života s nápaditou metaforikou a nečakanou pointou. Okrem troch častí meditatívno-reflexívnej lyriky knihu tvorí aj osobitný súbor fejtónovo poňatých receptov zo slovenskej kuchyne i zahraničných kuchýň s korešpondujúcim názvom Hostina – jedna báseň. Sú to skutočné a naozaj použiteľné recepty jedál, no ich literárny tvar má všetky znaky fejtónov a humoresiek. Autor žije v Bratislave.

 

Hlboké

Dom v Hlbokom, v ktorom Jozef Miloslav Hurban žil od roku 1843 až do svojej smrti 21. februára 1888, patrí medzi najvzácnejšie miesta Slovákov. Je svedkom mnohých historických udalostí a svedkom života jedného z najvýznamnejších mužov slovenského národa. Pod jeho strechou sa zrodila väčšina literárnych diel Jozefa Miloslava Hurbana. Tu spracoval do prozaickej podoby historickú povesť Olejkár (1846), napísal spoločenskú satiru Korytnické poháriky (1847), novelu Od Silvestra do Troch kráľov (1847), historický román Gottšalk (1861), vznikali v ňom jeho revolučné básne, politické spisy, historické, literárnohistorické a biografické diela, medzi nimi známa úvaha Slovensko a jeho život literárny i neoceniteľný životopis Ľudovíta Štúra pod samozrejmým, no najúdernejší, s názvom Ľudovít Štúr, ktorý vychádzal na pokračovanie v rokoch 1881 až 1884 v Slovenských pohľadoch. V dome bola i redakcia almanachu Nitra, časopisu Slovenské pohľady, ktorý po obnovení jeho synom Svetozárom roku 1881 pretrval až dodnes. V dome je zriadená Pamätná izba Jozefa Miloslava Hurbana. V nej sa okrem mnohých iných udalostí môžeme dozvedieť, že monumentálne dielo Ľudovít Štúr s dodatočne napísanými Rozpomienkami knižne po prvý raz vyšlo v štyroch zväzkoch v rokoch 1928 – 1944 v Matici slovenskej v Martine, druhý raz v jednom zväzku v roku 1959, ktoré redakčne pripravil Ján V. Ormis a naposledy v roku 2015 vo vydavateľstve Slovart v spolupráci s TASR pri 200. výročí narodenia Ľudovíta Štúra.

Slovenský ľud miloval Jozefa Miloslava Hurbana. Oceňoval jeho zásluhy i obete, ktoré prinášal pre slovenský národ. Keď bol napríklad odsúdený do väzenia za články, v ktorých sa zastával Slovákov a kritizoval národnostnú i sociálnu politiku v bývalom Rakúsko-Uhorsku, slovenský ľud mu prejavoval sympatie najrôznejším spôsobom. A neboli to len Hlbočania, ktorí ho najviac podporovali a zároveň sa starali o živobytie jeho rodiny. Do väzenia dostával dary zo všetkých kútov Slovenska. Tak napríklad Bystričania mu „na prilepšenie“ poslali pagáče, Oravci oštiepky, juhoslovanskí Slováci šunku, Martinčania urobili finančnú zbierku, iní zasa poslali meštek dohánu a peknú tabatierku.

Úcta k Hurbanovi sa prejavila i po jeho smrti. Slovenskí národovci sa mu zozbierali na náhrobník a vyryli naň: „Sláva národa hodna je obetí.“ S odhalením tohto pomníka je spojená dramatická udalosť. Rakúsko-uhorská vrchnosť sa obávala, že slávnosť odhalenia prerastie do národnej manifestácie, ba dokonca do protivládnej demonštrácie. Preto urobila mimoriadne opatrenia. Tak sa stalo, že četníci kontrolovali totožnosť každého a na pietne miesto nechceli pustiť ani Vajanského manželku a jeho deti. Po tomto incidente napísal Hurbanov najstarší syn Svetozár Hurban Vajanský do Národných novín ostrý článok Hyenizmus v Uhrách. Pravdaže, vládne kruhy reagovali okamžite. Vajanského odsúdili do väzenia. Pre mňa nie je Hurban len môj nezapomenuteľný otec, ale okrem toho je on i výnimočný muž môjho slovenského národa, ktorý zaň pol stoletia pracoval, bojoval a trpel, povedal Svetozár Hurban pred súdom. Hľa, syn hoden mena svojho otca.

 

Trnovec

Okolo Senice, kde sme už boli dávnejšie, teraz musíme vybehnúť až na okraj slovensko-moravskej hranice, konkrétne do mesta Holíč. V jeho tesnom susedstve leží poľnohospodárska obec Trnovec. Narodil sa v nej literárny historik Imrich Kotvan (1910 – 1984), dlhoročný pracovník Univerzitnej knižnice v Bratislave. Ako literárny historik sa uviedol personálnou monografiou Jozef Branecký (1942). Potom ho zaujalo bernolákovské obdobie vývinu nášho jazyka a literárnej kultúry. Na túto tému napísal monografie Juraj Fándly (1946), Bernolákovci (1948), Ján Hollý (1949), a neskôr Literárne dielo Jozefa Ignáca Bajzu (1975). Po nástupe do Univerzitnej knižnice sa venoval aj bibliografickej a editorskej práci. Zostavil Bibliografiu bernolákovcov (1957), zborník Bernolákovské polemiky (1966) a niektoré ďalšie monotematické bibliografie o unikátnych tlačiach v zbierkach Univerzitnej knižnice. Jeho vrcholným dielom v oblasti prvotlačí je vedecká monografia Inkunábuly na Slovensku (1979). Patrí k tým šťastným bádateľom, ktorým sa podarilo svoje predsavzatia uskutočniť a zavŕšiť vydaním zodpovedajúcej knihy. Zomrel v Bratislave, no pochovali ho v rodnom Trnovci, a tak sa na miestnom cintoríne môžeme pokloniť jeho pamiatke.

 

Vrádište

V polovici cesty medzi Holíčom a Skalicou, asi kilometer južne od hlavnej cesty, leží obec Vrádište. Narodil sa v nej Michal Semian (1741 – 1812), duchovný, ale i svetský básnik neskorého baroka, autor mnohých príležitostných a oslavných básní na pamiatku svojich učených generačných druhov. Bola to prakticky celá súveká slovenská intelektuálna špička, ako napríklad Matej Bel, Pavol Doležal, Pavol Šramko, Štefan Leška, Juraj Lauček, Michal Institoris-Mošovský, Eliáš Milec a mnohí ďalší. Zbierku básní však nevydal. Zato sa mu podarilo knižne vydať krátky slovník historických osobností Uhorska s takýmto dlhým názvom: Kratičké historické vypsání knížat a králú uherských, od najdávnejších až do prítomných časú, z hodnověrných historických písem učinené a v slovenském jazyku vydané (1786). Dielko patrí k prvým prameňom nášho začínajúceho sa národného obrodenia, a to nielen historicko-dokumentárnou hodnotou, ale aj pokusom o písanie v slovenčine, v skutočnosti v silne slovakizovanej češtine. Nebolo to veľa, no na púšti má cenu zlata každý hlt čistej vody. Po pedagogickom pôsobení v Ratkovej a Prešove účinkoval od roku 1782 ako evanjelický farár v Pezinku, kde aj zomrel.

 

 

Musíte byť prihláseny na to aby ste mohli pridať komentár!

Nie ste registrovaný?

Registrujte sa

Výhody registracie

Redakcia časopisu

Adresa: Ľubľanská 2
831 02 Bratislava
Telefón: 0421 254 652 055
Mobil: 0421 918 320 117
Email: info@krasy-slovenska.sk