Literárna prechádzka po štúrovskej Bratislave

„Z besedovania utkvelo mi ešte v pamäti Štúrovo nasledujúce vzletné vyznanie: ´Bratia! akúže si pamiatku odnesieme odtiaľto? Či tie kamienky, čo z múrov staroslávnych devínskych sme si už navylupovali, majú byť tie znaky nášho horlenia a vzdelávania sa? Tie zasypú sa prachom a čas ich pohrobí v zábude. Stálejšia a ideálnejšia má byť pamiatka tohto dňa, aby mohla vzdorovať dlhochvíľnemu a času pohrôm plnému. Jesto obyčaj pri učených spoločnostiach dajedných, že svojim členom pridávajú mená, zvláštny vzťah majúce ku cieľom spoločnosti. Moja nárada by smerovala ta, aby každý z nás zvolil si heslo života a priložil si alebo prijal od nás meno slovanské ku krstnému menu svojmu a spoločne s týmto ho pri podpisoch a vo spoločnosti národnej užíval.´ Nárada bola prijatá s jasotom. Jedni si volili heslá a mená a iným dávané boli zväčša Ľudovítom samým na pamiatku prvého tohto výletu na hroby slávne veku zašlého.“