Na svete už nie sú biele miesta

Číslo: 2004/81/5-6 Diskusia: žiadne komentáre
Rubrika: Rozhovor Strana: 6
Autor: Jana Lenická
Autor fotiek: Alan Hyža

hyza.jpgAlan Hyža´
S Petrom Kubínyim ste precestovali takmer celý svet a mnoho ľudí vás už vníma ako ďalšiu cestovateľskú dvojicu. Vy sa však tomuto označeniu bránite. Prečo?
Sme novinári, nie cestovatelia. Cestovatelia, akými boli napríklad Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund a mnohí ďalší, majú úplne iné ciele a inú motiváciu. Nás ženie konkrétny projekt, túžba zdokumentovať ho slovom i obrazom, a tak sa na našich cestách nezaoberáme tým, aké sú v tej-ktorej krajine prírodné krásy, pamiatky, pláže, hotely, cesty či typické jedlo, na čo sa prioritne zameriavajú práve cestovatelia. Nás zaujímajú ľudia a ich život. To, čo majú v sebe, ako ich ovplyvnila minulosť, čo z toho dokázali prekonať a čoho sa podobne ako väčšina z nás nevedia zbaviť. Tak to bolo pri našom prvom veľkom projekte, v ktorého rámci sme dokumentovali život v pätnástich zväzových republikách bývalého Sovietskeho zväzu, a tak to bolo aj nedávno, keď sme počas ôsmich rokov uskutočnili vyše päťdesiat ciest po pätnástich krajinách bývalého socialistického bloku.
Znamená to, že cestovanie vás neláka?
Z profesionálneho hľadiska nie. Samozrejme, že sa rád pozriem na mnohé miesta na Slovensku i vo svete, ale takéto cesty beriem len ako oddych či dovolenku. Rád chodievam na výlety do Malých Karpát na horskom bicykli, nikdy nevynechám májovú lyžovačku v Lomnickom sedle, s veľkou radosťou cestujem po chorvátskom pobreží Jadranského mora s mojou rodinou, ale to je niečo úplne iné. Na Slovensku mám nekonečne veľa obľúbených lokalít – ťažko menovať len niektoré z nich. Možno však majú niečo spoločné: pri voľbe cieľa sa vyhýbam rušným a vychyteným miestam a pred ktorýmkoľvek známym rekreačným strediskom s komplexnou ponukou služieb a pestrým programom vždy uprednostním odľahlý tichý kút, aj keď mi poskytne menej technických vymožeností a pohodlia.
Objavili ste počas vašich ciest miesto, ktoré by ste radi vymenili za rodné Slovensko?
Nie. Hoci to môže znieť ako fráza, najlepšie sa cítim na Slovensku. Po páde komunizmu nemám najmenší dôvod na to, aby som sa odsťahoval preč. Dokážem pochopiť, že ak sa niekto narodí v chudobnej či vo vojnou zmietanej krajine, tak túži odísť niekam, kde normálne fungujú základné mechanizmy, kde nie je problém s teplom, jedlom, vodou, so svetlom a podobne. Nevidím však dôvod na to, aby som Slovensko vymenil za Austráliu alebo napríklad za Španielsko len pre nádej, že tam sa azda budem mať lepšie. Netvrdím, že som doma so všetkým spokojný a mám sa vynikajúco, ale cítim sa tu dobre, a to je pre mňa dôležitejšie.
Počas prác na ostatnom projekte ste navštívili krajiny ako Eritrea, Kambodža, Jemen, Kuba, Čína, Albánsko, Nikaragua, Líbya či Severná Kórea. Ktorá z nich vás najväčšmi prekvapila a čím?
Ťažko povedať, čo nás prekvapilo a čím, pretože po toľkých cestách už presne vieme, čo nás kde čaká. Hoci svet je veľmi rozmanitý a rôznorodý, mnohé krajiny majú napriek tomu, že ležia v rôznych zemepisných šírkach, veľa spoločných znakov, čo viac ako inde platí o bývalých socialistických krajinách, ktoré spájala rovnaká a veľmi silná ideológia... Ale predsa: svojou krásou a atmosférou nás mimoriadne prekvapilo Mongolsko či ruský Ďaleký východ. Trochu z iného dôvodu nás zaskočila Kórejská ľudovodemokratická republika, do ktorej sa nám podarilo dostať po päťročnom úsilí. Videli sme napríklad masové oslavy nedožitých deväťdesiatin veľkého vodcu Kim Ir-Sena v hlavnom meste Pchjongjangu, ktoré svojou dokonalosťou, výkonmi a zosúladením vyše stopäťdesiatich tisícov účinkujúcich predčili aj tie najväčšie očakávania.
Vaším cieľom sú často krajiny, ktoré nie sú pre Európanov veľmi bezpečné. Máte nejaké desatoro, ktorým sa na cestách riadite?
Základom sú dlhoročné skúsenosti a základné pravidlá, ktoré nie je v mnohých kútoch sveta vhodné porušiť. Napríklad nikdy si nič dôležité nenechávame v hoteli. Pas a ostatné doklady máme vždy pri sebe nielen pre to, aby sme minimalizovali možnosť ich krádeže, ale aj pre to, že vo viacerých krajinách nám pre fotoaparát či pero v ruke neustále hrozí zatknutie. Nespoliehame sa na to, že nám niekto poradí a niekam nás zavedie, a vždy sa snažíme spoľahnúť na seba alebo oficiálnych šoférov a sprievodcov, ktorých prenajatie je vo väčšine prípadov nevyhnutné, pokiaľ chceme v danej krajine vidieť aj niečo iné ako len historické pamiatky v centre hlavného mesta. Jednotlivé krajiny sú veľmi špecifické, a až prax nás naučila napríklad to, kedy a kde si máme meniť valuty za miestnu menu, alebo čo treba robiť, keď v hlbokej noci pristaneme na ľudoprázdnom letisku kdesi v Addis Abebe. Pokiaľ ide o ochranu zdravia, samozrejmosťou je očkovanie a základná hygiena pri každom kroku. A azda najdôležitejšie je kúpiť si pred odletom štyri fľaše whisky a pravidelne ju užívať počas celého pobytu.
Ako sa na cesty pripravujete? Študujete sprievodcov a vopred presne viete, čo chcete vidieť?
Keďže väčšina našich ciest je súčasťou väčšieho projektu, vždy presne vieme, čo chceme vidieť. Na svete už nie sú tzv. biele miesta, všetko už bolo opísané a spracované, a tak sa snažíme vopred študovať všetky dostupné informácie a podľa nich sa rozhodujeme a vyberáme. Pre komplikovanú prípravu, časté administratívne bariéry a finančnú náročnosť sa nemôžeme spoľahnúť na improvizáciu, hoci tej sa vzhľadom na cieľové krajiny, v ktorých platia odlišné normy a pravidlá, ako je bežné u nás, nedokážeme úplne vyhnúť.
Zaujímajú vás ľudia, ktorí v tej-ktorej krajine žijú. Do akej hĺbky sa s nimi dokážete počas relatívne krátkeho pobytu zblížiť?
Vždy sa snažíme o čo najbližší kontakt s ľuďmi, a tak hľadáme spôsoby, ako preniknúť do rôznych komunít, rodín a podobne, čo väčšinou nie je jednoduché. V Číne, vo Vietname či v Kamboži cudzincov medzi seba len tak neprijmú, v islamských krajinách sa zasa môžeme rozprávať len s mužmi... Veľmi dobre sa nám z tohto hľadiska pracovalo napríklad v Rusku, Mongolsku a európskych krajinách. Najväčší problém bol v Severnej Kórei, kde bol akýkoľvek medziľudský kontakt absolútne vylúčený. Nielenže sme my boli izolovaní a po krajine sme sa pohybovali len so sprievodcom na ním určené miesta, ale aj miestni ľudia pred nami utekali, pretože za styk s cudzincami im hrozí vysoký trest.
Ako sa na cestách dorozumievate?
Napriek tomu, že jazykovo sme vybavení relatívne dobre, navštívili sme veľa miest, kde sme museli využiť služby miestnych tlmočníkov, ktorí hovoria po anglicky alebo francúzsky. V mnohých bývalých socialistických krajinách sme využili ruštinu, avšak napríklad v Číne cudzinec nepochodí s nijakou rečou, nepomôže mu dokonca ani to, keď sa pred cestou učil po čínsky. Číňania z jednotlivých častí tejto obrovskej krajiny sa navyše nedohovoria ani sami medzi sebou. Náročné to bolo v autonómnej oblasti Ujgursko na čínsko- -afgansko-pakistanských hraniciach, kde sme nemohli využiť ani základné posunky a gestá, ktorým bežne rozumejú ľudia takmer na celom svete.
Mali ste niekedy strach?
Obavy boli občas veľmi intenzívne. Celý socialistický blok sa v minulosti vyznačoval nízkou kriminalitou, avšak po páde silového režimu sa mnohé z jeho častí stali rajom pre vrahov, zlodejov a povaľačov. Pomery vo viacerých postkomunistických krajinách nie sú dodnes štandardné, a tak je tu problém napríklad s fotografovaním. Ešte vždy tu je množstvo policajtov, vojakov či udavačov, ktorým pripadá podozrivé, že sa zaujímam o ošapraný dom alebo opusteného žobráka. Po celý čas pracujem vo veľkom psychickom vypätí, pretože na jednej strane viem, že určitú vec musím odfotiť, avšak na druhej strane som si vedomý toho, že to urobiť nesmiem, pretože to je zakázané. Vždy mám strach a občas preň nedokážem spať ani jesť. Mnohí ľudia si naše cesty predstavujú ako výlety, na ktorých vidíme exotické krajiny a kúpeme sa v piesočnatých zálivoch pod palmami. Ak však chceme priniesť dobrý výsledok, je to v prvom rade o boji s najrôznejšími byrokratickými a inými prekážkami a pocite neustáleho ohrozenia.
Texty i fotografie v dvoch knihách, ktoré ste zatiaľ vydali, nie sú veľmi optimistické. Je to naozaj reálny obraz krajín, ktoré ste navštívili?
Naším cieľom nebolo podať reálny obraz. Je prirodzené, že všade na svete žijú šťastní i nešťastní ľudia a že v každej krajine možno nájsť niečo pekné i škaredé. Isteže sme mohli navštíviť aj krajšie miesta. Našou prioritou však bolo ukázať výsledky predchádzajúcej pochybnej ilúzie, ktorá zachvátila obrovský kus sveta a ktorá milióny ľudí presviedčala, ako raz bude všetkým dobre. Realita je však iná, čo potvrdzujú aj naše reportáže a fotografie: zdevastovaná príroda, rozvrátané hospodárstvo, rozpadnuté domy, prídelový systém, bieda, nezamestnanosť, kriminalita, drogy, zakázané zóny, rozpadnuté rodiny, choroby... Chceli sme len ukázať, kam komunizmus napriek všetkým krásnym rečiam dospel.
NIEKOĽKO FAKTOV NAVYŠE
l Fotograf Alan Hyža (1964) žije v Bratislave a v súčasnosti pracuje v týždenníku Plus 7 dní. Je držiteľom ôsmich cien Czech Press Photo. l V roku 2000 spolu s Petrom Kubínyim vydal knihu Ríša zla – Na konci sna, v ktorej dokumentovali život v pätnástich republikách bývalého Sovietskeho zväzu. l V novembri 2003 sa na pulty kníhkupectiev dostala kniha Koniec, v ktorej kombináciou pätnástich reportáží a 110 čiernobielych fotografií opísali postrehy z ciest po krajinách Etiópia, Eritrea, Rumunsko, Kambodža, Jemen, Kuba, Čína, bývalá Juhoslávia, Mozambik, Albánsko, Nikaragua, Mongolsko, Vietnam, Líbya a Kórejská ľudovodemokratická republika.

Náhodné články...

Neboli nájdené žiadne výsledky.

Muzika ma vedie životom Zuzana Kollárová

Rozhovor Dušan Valúch

Neboli nájdené žiadne výsledky.

Musíte byť prihláseny na to aby ste mohli pridať komentár!

Nie ste registrovaný?

Registrujte sa

Výhody registracie

Redakcia časopisu

Adresa: Ľubľanská 2
831 02 Bratislava
Telefón: 0421 254 652 055
Mobil: 0421 918 320 117
Email: info@krasy-slovenska.sk