Pešia turistika na Slovensku

V rámci propagácie domáceho cestovného ruchu a spolupráce so Slovenskou agentúrou pre cestovný ruch (SACR) sa v tomto čísle zameriame na pešiu turistiku. O pešej turistike by sa dalo povedať, že je kráľovnou turistiky. V každom prípade v nej má výsadné postavenie, ba dokonca pre mnohých sú tieto dva pojmy totožné. Charakteristickým znakom turistiky je zážitok z putovania a spoznávanie prírodných a spoločenských javov a procesov prostredníctvom fyzicky aktívneho spôsobu presunu, najčastejšie, pravdaže, pešieho. Táto aktivita vznikla dlhým vývojom a niektoré jej prvky možno registrovať už v období renesancie a humanizmu (výstupy na končiare pre dobrý pocit z pekného výhľadu, atď.). Na začiatku 19. storočia začali anglické a francúzske slovníky označovať novým slovom „turista” človeka podstupujúceho výlet či cestovanie alebo putovanie len pre svoju zábavu. V roku 1838 francúzsky spisovateľ Stendhal nazval svoje cestopisné črty Pamäti turistu. Je známe, že turistiku a výlety obľubovali aj štúrovci. Do histórie vošiel nielen ich peší (24 km dlhý) výlet k zrúcaninám hradu Devín z Bratislavy do Devína a späť, ale najmä výstupy na Kriváň (v roku 1841, 1842, 1844 a neskôr). Od polovice 19. storočia začali v Európe vznikať turistické a alpské spolky, u nás od roku 1860 pôsobil Sitniansky klub a od roku 1873 Uhorský karpatský spolok, ktorý mal 27 pobočiek po celom Uhorsku, z toho 17 na dnešnom území Slovenska. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa začali na turistiku využívať aj lyže, bicykle a lode, hoci, pochopiteľne, dodnes môžeme tvrdiť, že pešia turistika je v tomto ohľade bezkonkurenčná. V blízkej a asi aj vo vzdialenejšej budúcnosti ju sotva môže zatlačiť do úzadia niektorý iný druh turistiky. Jej limitujúcim faktorom je nielen otázka technického vybavenia, ale aj potrebných znalostí a schopností a napokon aj vhodných terénov.