Rázovitý kraj rozložený pod majestátnou Poľanou. Fascinoval
už barda Andreja Sládkoviča, keď napísal Detvana. Jeho úvodné verše: „Stojí
vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov, pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov...“ sú vskutku pamätné.
Podpoliansky kraj sa z národopisného hľadiska považuje za
jeden z najoriginálnejších na Slovensku. Jeho centrom je Detva (údajne vznikla
osídlením obyvateľmi z Očovej, čo sa vysvetľuje i názvami Očová = otcova, Detva
= dieťa), voľakedy dedina, dnes okresné mesto. Vo folklórnom ponímaní sa práve
ona stala synonymom Podpoľania. Preslávila sa osobitým folklórom, jedinečným
krojom, folklórnym festivalom a zručnosťou umelcov (zdobené pastierske kapsy,
opasky, biče, valašky, črpáky, zvonce, píšťaly, tiež výšivky, ľudové kroje alebo
koberce), najmä rezbárov. Známe sú vyrezávané a maľované kríže lemujúce cestu na
Kalváriu. Oblasť je kolískou najcharakteristickejšieho slovenského ľudového
hudobného nástroja – fujary.
Za prvé pódiové vystúpenie Detvanov sa považujú dve
vystúpenia malej skupiny detvianskych tanečníkov a hudobníkov v roku 1895 na
Národopisnej výstave československej v Prahe. Zásluhou architekta Dušana
Jurkoviča sa vtedy Pražanom a zhromaždeným Slovanom z celej rakúsko-uhorskej
monarchie predstavilo šesť mužov a tri ženy z Detvy. Ich strhujúci improvizovaný
párový tanec, hra na píšťalky a gajdy a divoký odzemok patrili vtedy medzi
objavy ľudového umenia Slovenska. Detviansky mužský kroj mnohí označujú ako
„najoriginálnejší“. Jeho súčasťou sú široké plátenné gate, krátka košeľa
špeciálneho strihu, ktorá siaha iba po vrchnú tretinu hrude, a opasok, ktorý je
užší ako inde na Slovensku. Medzi opaskom a spodným okrajom košele zostáva
pás holého tela. Preto Podpoľancov nazývajú i „holopupkári“. K odevu patrí
vyšívaný kožúšok, malý klobúk zdobený retiazkami alebo koženým vybíjaným pásom
a krpce.
Musíte byť prihláseny na to aby ste mohli pridať komentár!