Lazníci, holopupkári a zbojníci

Rázovitý kraj rozložený pod majestátnou Poľanou. Fascinoval už barda Andreja Sládkoviča, keď napísal Detvana. Jeho úvodné verše: „Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov, pod ňou dedina Detvou volaná, mať bujná vysokých synov...“ sú vskutku pamätné. Podpoliansky kraj sa z národopisného hľadiska považuje za jeden z najoriginálnejších na Slovensku. Jeho centrom je Detva (údajne vznikla osídlením obyvateľmi z Očovej, čo sa vysvetľuje i názvami Očová = otcova, Detva = dieťa), voľakedy dedina, dnes okresné mesto. Vo folklórnom ponímaní sa práve ona stala synonymom Podpoľania. Preslávila sa osobitým folklórom, jedinečným krojom, folklórnym festivalom a zručnosťou umelcov (zdobené pastierske kapsy, opasky, biče, valašky, črpáky, zvonce, píšťaly, tiež výšivky, ľudové kroje alebo koberce), najmä rezbárov. Známe sú vyrezávané a maľované kríže lemujúce cestu na Kalváriu. Oblasť je kolískou najcharakteristickejšieho slovenského ľudového hudobného nástroja – fujary.

Za prvé pódiové vystúpenie Detvanov sa považujú dve vystúpenia malej skupiny detvianskych tanečníkov a hudobníkov v roku 1895 na Národopisnej výstave československej v Prahe. Zásluhou architekta Dušana Jurkoviča sa vtedy Pražanom a zhromaždeným Slovanom z celej rakúsko-uhorskej monarchie predstavilo šesť mužov a tri ženy z Detvy. Ich strhujúci improvizovaný párový tanec, hra na píšťalky a gajdy a divoký odzemok patrili vtedy medzi objavy ľudového umenia Slovenska. Detviansky mužský kroj mnohí označujú ako „najoriginálnejší“. Jeho súčasťou sú široké plátenné gate, krátka košeľa špeciálneho strihu, ktorá­ siaha iba po vrchnú tretinu hrude, a opasok, ktorý je užší ako inde na Slovensku. Medzi opas­kom a spod­ným okrajom košele zostáva­ pás holého tela. Preto Podpoľancov nazývajú i „holopupkári“. K odevu patrí vyšívaný kožúšok, malý klobúk zdobený retiazkami ­alebo koženým vybíjaným pásom a krpce.